Pätnásta štúdiovka nemeckého barda Uda Dirschneidera a jeho družiny prichádza bezmála po dvoch rokoch od predposlednej dosky Steelhammer. Kapela nastavila svoju latku už dávnejšie a tak ide len o to aby ju prekonávala alebo sa jej aspoň vyrovnávala. Na poste gitaristu pribudol k ruskému talentu Andreyovi Smirnovovi ďalší „legionár“, Fín Kasperi Heikkinen, a treba dodať že aktuálny počin bol posledným pre bubeníka Francesca Jovina, ktorého po vydaní novinky nahradil rovno Udov synátor Sven Dirschneider. Medzinárodná zostava kapely sa tak pomaly stáva už tradíciou. 

A čo sa zmenilo od predošlej štúdiovky? U.D.O. si samozrejme naďalej držia svoj klasický rukopis vychádzajúci z odkazu Accept, avšak v posledných rokoch takmer vždy striedali ostrejšie dynamickejšie albumy s melodickejšími. Tentoraz je čas opäť trošku zvolniť tempo a tak miestami cítiť z albumu návrat až kdesi k časom Faceless World. Na úvod však už podľa názvu Speeder kapela nič nenecháva na náhodu a ostrý rýchly štart sa valí ako tank. Zaujímavejšie ale pôsobí hneď nasledujúca titulná Decadent, kde pomalší rozjazd s ústredným riffom skladbu ženie vpred a v jej polovici dôjde na tak trochu mystery pasáž, ktorá prejde do sóla. Album má výborný čistý zvuk, toto sa fakt podarilo, producent si zaslúži absolutórium za odvedenú prácu. House of Fake dáva spomenúť na niekdajšiu pradávnu Animal House ale za jeden z vrcholov albumu treba označiť song Mystery s veľmi temnou atmosférou, kde nechýba ani kus dramatična a všetko korunuje Udov spev, v istých pasážach až „nechutne“ sarkastický. Obaja gitaristi predvádzajú výbornú prácu, sóla sú nápadité a nesmieme zabudnúť ani na dosť výraznú basu Fittyho Wienholda. Baladu tentoraz obstaráva melancholická ale veľmi vkusná Secrets in Paradise s peknými vybrnkávačkami, a mňa osobne oslovila oveľa viac ako klavírovka Heavy Rain z minulého albumu. Novinka je veľmi vydarené dielo a v tomto prípade vôbec neplatí že s relatívne krátkym časovým odstupom medzi jednotlivými albumami by mala prísť únava alebo nedostatok nápadov. Potvrdzuje to aj záverečný epos Words in Flame, nesúci sa v strednom tempe s výraznými melódiami podporenými klávesami. Tu sedí to prirovnanie k Faceless World ako uliate, nie je to však žiadne kopírovanie, len inšpirácia starými časmi. Záverečné zhodnotenie je teda dosť pozitívne, tucet nových skladieb je presne to čo fanúšikovia tejto nemeckej legendy zrejme aj očakávali. Udo sa chvalabohu nikdy príliš nevzdiaľoval svojim koreňom, vždy vedel kde je jeho miesto a toho sa aj drží. Tak žeby opäť o dva roky s ďalšou novinkou?