Znie to až neuveriteľne, ale Brutal Assault „napísal“ tento rok už svoju 26. kapitolu. Naša redakcia sa netají tým, že je to dlhodobo náš najobľúbenejší festival, ale po minuloročnom päťdňovom maratóne sme sa neubránili otázkam, čo nové nám ešte môže ponúknuť, a či nás pripravovaný line-up má vôbec čím prekvapiť.
Mnohí fanúšikovia dorazili opäť už v utorok, aby sa naštartovali krátkou warm-up párty za účasti domácich kapiel. Organizátori však oficiálny program skrátili na niekdajšie štyri dni a tak sa v dňoch 9.-12. augusta aj my vraciame na obvyklé miesto činu, do starej dobrej Pevnosti Josefov.

STREDA:

Stredajšie ráno bolo v znamení dažďa a preto som prvé tri kapely radšej vynechal. Najviac ma mrzelo, že som nevidel FEASTEM, no nechcel som riskovať poškodenie mojich fotoaparátov.
Amerických deathcoristov FIT FOR AN AUTOPSY som už ale stihol a na moje prekvapenie ma vcelku bavili. Nie je veľa skupín, ktoré by ma v tomto štýle zaujali a skôr mi väčšina z nich znie rovnako. Príde mi, že do svojej hudby netlačia zbytočne veľa breakdownov a podobných vychytávok. Majú to viac položené na surovom mohutnom zvuku gitár, basgitary a bicích. Hudobne sú jednou nohou v deathcore a druhou v metale. Vzhľadom na neznalosť ich tvorby mi ale po chvíli začali znieť opäť rovnako.

Najvyšší čas presunúť sa dozadu na Obscure stage, kde na nás čakali japonskí CHURCH OF MISERY. Skupina funguje takmer tridsať rokov a celý čas je verná tradičnému doomu na štýl BLACK SABBATH. Japonci sa na Brutal vrátili po deviatich rokoch a ich set bol skvelý. Po hudobnej stránke je to klasický doom s príchuťou stoneru so všetkým, čo k tomu patrí. Najviac ma na ich vystúpení zaujala oddanosť a úplné prežívanie ich hudby. Najmä spevák Kazuhiro Asaeda bol počas celého vystúpenia akoby v tranze a popri speve predvádzal zvláštne tanečné kreácie. Mimochodom ten sa do skupiny vrátil po dlhých 27 rokoch a do zostavy skvele zapadol. Zaujímavým štýlom hrania zaujal aj basgitarista Tatsu Mikami, ktorý mal basgitaru zavesenú poriadne nízko. Vďaka tomu pravou rukou hral niekde v oblasti spodnej časti hmatníka a nie klasicky v oblasti snímačov. Aj keď možno CHURCH OF MISERY nevynikajú originalitou svojej tvorby, všetko to doháňajú nasadením a vášňou.
 

Opäť som sa vrátil na Emperor's Square, kde sa už chystali BLEED FROM WITHIN. Táto pätica zo Škótska vo svojej hudbe kombinuje metalcore s groove metalom. Metalcore už nie je tak populárny ako pred desiatimi rokmi, no kvalitné zoskupenia prežili. Ich vystúpenie bolo energické a zároveň v ňom príjemne vyvážili všetky prvky svojej hudby. Či už je to spomínaná progresívna zložka, samozrejme metalcore, ako aj presahy do melodickejších pasáží. Scott Kennedy okrem agresívneho spevu používa aj čisté vokály, ktoré však neťahá do nepríjemných výšok. Toto mi pri podobných kapelách výrazne prekáža, ale tu niečo podobné nehrozí. BLEED FROM WITHIN dnes predviedli solídne vystúpenie hodné ich mena.

Nasleduje návrat na zadnú stage, kde som si nemohol nechať ujsť vystúpenie CROWBAR. Toto bolo jedno z prvých ťažkých rozhodovaní, keďže na Marshall stage sa v tom čase chystali IMMOLATION. CROWBAR sa nám predstavili s novým basgitaristom Shane Wesleym, ktorí sa neuveriteľne podobá na gitaristu Matthew Brunsona. Kapela neodohrala svoj klasický prierez tvorbou, ale sústredila sa hlavne na dve staré nahrávky "Crowbar" a "Broken Glass". Tieto diela síce nepatria medzi moje naj, no je dobré vypočuť si niečo netradičné od svojej obľúbenej kapely. Pridali aj dve ukážky z poslednej dosky "Zero and Below" a jednu skladbu, bez ktorej by ich koncert nebol úplný. Ide samozrejme o "Planets Collide", ktorú netradične zahrali ako predposlednú. Kirk Windstein a jeho partia síce nepredviedli najlepší koncert aký som kedy videl, no svoj štandard si zachovali. Na ľavej strane pódia si celý koncert užíval Kazuhiro Asaeda spolu s Kirkovou manželkou.
Cestou na hlavné námestie som nahliadol do Octagonu, kde hrali domáci FORGOTTEN SILENCE. Vypočul som si úvodnú skladbu z ich novinky "Vermont Kosntrukt" a konštatujem, že skupina je v dobrej forme. Celé ich vystúpenie si vypočujem v októbri v Bratislave.

To sa už na Sea Sheppered chystali AGNOSTIC FRONT, čo je stálica tohto festivalu. Ich typický NYHC je stávka na istotu a ani dnes nesklamali. Poriadne nasadenie a skvelé hity to je ich dlhoročný recept. "Dead To Me", "Gotta Go" či "For My Family" sú „vypalováky“, pri ktorých neobsedí nik. Gitarista Vinnie Stigma zavítal aj medzi fanúšikov a okolo neho sa vytvoril poriadny circle pit. Na záver odohrali cover od RAMONES - "Blitzkrieg Bop".
 

Na krátky okamžik som odbehol na zadný stage, kde hrali TRIBULATION. Pozrel som si asi dve skladby a vrátil sa späť pred hlavné pódium.

Americká partička BEARTOOTH mieša metalcore s hard rockom a ich výrazným prvkom je miestami až popový spevácky prejav Caleba Shomoa. Je to typická hudba pre mladšieho diváka, ktorého sa snažia organizátori dotiahnuť aj na tento festival. Na moje prekvapenie ma ich hudba vcelku bavila, aj keď doma by som si ich asi nepustil.
Po nich som sa tradične presunul dozadu na hardcorových LIONHEART. Mimochodom, tento štýl bol na tomto ročníku hodne v popredí, čo v minulých rokoch bolo skôr opakom. Ich vystúpenie nebolo zlé, ale silná konkurencia ich nechala v tieni.

Nemeckí veteráni SODOM takisto odohrali slušné vystúpenie, no už to bola skôr rutina. To, čo predviedli vo Viedni v roku 2017, sa už zrejme nezopakuje a každé jedno ich vystúpenie nechtiac musím konfrontovať s týmto setom. Každopádne skladby ako "Nuclear Winter", "Better Off Dead" či "Agent Orange" rozhodne potešili a je škoda že neodohrali klasickú punkovicu "Ausgebombt".
Nasledujúci HEAVEN SHALL BURN si nachystali na pódium poriadny svetelný park a nechýbali ani šľahajúce plamene. Kapela sa rokmi vypracovala na slušnú úroveň, no trochu tomu neprispôsobili svoju tvorbu. Ich piesne majú energiu, ťah na bránu, niečo tomu však chýba. Sú to predovšetkým silné hity, ktoré by vás totálne pohltili. Paradoxne dva také aj odohrali, len neboli z ich repertoáru. Absolútnym vrcholom ich setu bola pre mňa skladba "Black Tears" od EDGE OF SANITY a druhým coverom bola "Valhalla" od BLIND GUARDIAN. Od kapely takejto veľkosti by som čakal cover len ako spestrenie a nie ako vrchol ich vystúpenia.

Pôvodne som mal v pláne mrknúť na vystúpenie MORK na Octagone, len tento stage je trocha problematická časť festivalu. Priestor sa zvykne rýchlo zaplniť a na mnoho kapiel som sa preto nedostal. Preto som zaradil spiatočku a vydal sa na jedno z najlepších vystúpení festivalu.
Švédi MESHUGGAH sú fenoménom metalovej scény a v podstate samostatným hudobným vesmírom. Mal som dojem, že nad Josefovom pristála vesmírna loď a z nej vystúpila pätica muzikantov, ktorí sú z iného sveta. Nesmierne náročná a originálna hudba, ktorá akoby ani nepochádzala z tejto planéty. Od samého začiatku vystúpenia totálne drvili všetko, čo im stálo v ceste. Tento nezastaviteľný stroj ma opäť zhypnotizoval svojou intenzitou a neuchopiteľnosťou. Na skladanie takejto hudby musíte mať naprogramovaný mozog v úplne inom jazyku. Výsledok je však impozantný a slovami takmer neopísateľný. Strojové tempo, nepochopiteľná rytmika a masívny zvuk nástrojov dokáže s vašimi zmyslami poriadne zamávať a dostať vás do stavu desivého opojenia. Kto nevidel a nepočul, to aj tak nepochopí. MESHUGGAH prišli a zvíťazili.
 

Rozumným dramaturgickým ťahom bolo zaradenie úplne odlišnej hudby, ktorú nebudete porovnávať s tým, čo hralo pred hodinou. HEILUNG sú mýtami opradené spoločenstvo, ktoré produkuje pohanskú etno hudbu. Ich koncerty nie sú len hudobné vystúpenia, ale akési rituály spojené s výpravnou pódiovou šou. Tieto umelecké výpravy do minulosti mám v zásade rád, no dnes ma zaujali tak na dvadsať minút. S pribúdajúcim časom ma to omrzelo a šiel som si konečne na polhodinu sadnúť.
Nasledujúca formácia POSSESSED patrí k tým, ktoré som nikdy nepočúval. Kapela vznikla v roku 1983 a mnohí ich považujú za pionierov death metalu. Z môjho pohľadu je to viac thrash metal, ale to nie je podstatné. Ich hudba mi silne pripomína rané nahrávky SODOM, ktorí boli nimi určite ovplyvnení. Spevák Jeff Becerra, jediný pôvodný člen, je od roku 1989 na invalidnom vozíku. Verím, že pre mnohých fanúšikov ide o kultovú záležitosť, tá je však mimo mňa. Pokiaľ túto muziku človek nezachytil v dobe jej vzniku, je malá pravdepodobnosť, že ho osloví v súčasnosti. Na druhej strane, kapela hrala aj skladby z pár rokov starej nahrávky "Revelations of Oblivion".
 

Nasluduje posledný presun na Obscure, kde vystúpili zvukoví mágovia RUSSIAN CIRCLES. Trojica amerických hudobníkov hrá inštrumentálny post-metal a je to veľmi príjemná hudba na rozjímanie. Pomocou gitary, basgitary a bicích rozprávajú epické príbehy plné emócií, do ktorých si poslucháč môže dosadiť vlastnú interpretáciu. Ich vystúpenie bolo mimoriadne silné aj po zvukovej stránke. Skupina je známa experimentovaním so zvukom a hľadaním nových foriem. Mimoriadne charizmatické vystúpenie.
Poslednou kapelou dnešného dňa boli Američania ARTIFICIAL BRAIN, ktorí výrazne zmenili náladu vystúpenia. Ich hudba je komplikovaná a silne progresívna. Je to však zároveň surový death metal, ktorý je dosť šialený. Miestami akoby vychádzali z odkazu GORGUTS, pričom je tam cítiť aj vplyv VOIVOD. V ich hudbe sa spája chaos, disharmónie a temnota. Kapela si získala svojou hudbou rešpekt u kritiky ako aj fanúšikov, no zostáva verná undergroundu.

ŠTVRTOK:

Po strastiplných logistických eskapádach sa do sveta Brutal Assaultu pripájam až na druhý deň poobede. Mierim rovno na hlavnú plochu, nech ako prvých stíham MOONSPELL. Portugalskí gothici sa dnes predstavili v nezvykle skorom čase (už od 16:50), napriek tomu si publikum s ľahkosťou podmanili. Aby nie, keď ich vedie skvelý frontman Fernando Ribeiro a nemenej charizmatický Pedro Paixão, ktorý umne striedal klávesy s gitarou. MOONSPELL dnes úplne ignorovali posledný album a radšej ponúkli prierez svojou bohatou tvorbou, s dôrazom na tvrdšie songy. V setliste sa objavili i málo hrávané, experimentálne kúsky (hlavne "The Southern Deathstyle" a industriálny "Soulsick"). Naopak, nikoho asi neprekvapilo zaradenie "Opium" či záverečná hymna "Alma Mater", ktorú si vďační fanúšikovia zborovo zaspievali spolu s kapelou. Aj bez stálice "Full Moon Madness" to bolo skvelé.

DISMEMBER sú síce deathmetalová legenda, no vidieť ich na Brutale je celkom rarita. Švédi podľa očakávania predviedli energický set postavený na svižnom old-schoole s mohutne podladeným zvukom, ako sa na ich národnosť patrí. Na pódiu sa veľa headbangovalo a výber skladieb musel uspokojiť najmä pamätníkov, keďže zaznelo až šesť kusov z debutu "Like An Everflowing Stream". Zvuk nástrojov mohol byť lepší, gitarové harmónie sa mi zdali málo výrazné. Všetko zachránil starý fúzatý mrož Matti Kärki svojim lahodným growlingom. Zároveň sa ukázal ako priateľský „týpek“ – v jednom momente utrúsil nejakú hlášku vo fínštine a keď k nemu priletela nafukovacia lopta, s úsmevom ju odbil naspäť do publika.
 

Kým nasledujúce chvíle som strávil prechádzaním starého-známeho areálu, na hlavnej ploche sa zatiaľ predstavili ďalšie z mnohých stálic – či už hardcore BIOHAZARD, alebo „ukvíkaní“ brutalisti DYING FETUS. Napokon sa ocitám v lokácii Octagon, kam sa na moju veľkú radosť vrátil najmenší stejdž (minulý rok bol situovaný v Bastione). Okrem pár ďalších kapiel sem tesne po zotmení zavítala formácia zvaná MESSA. Taliani sa prezentujú doom metalom klasického strihu (žiadna prílišná melanchólia), do ktorého miešajú rockové, bluesové, ba dokonca orientálne prvky. Pódiu dominovala sympatická Sara, ktorej vznešený spev ma dokonale odzbrojil. Je až náročné opísať pocity z predvedenej hudobnej kulisy. K setlistu len toľko, že páni a dáma siahli najmä po svojom najnovšom CD "Close". Ak sa o ich tvorbe chcete dozvedieť viac, určite po ňom siahnite i vy. Toto vystúpenie totiž potvrdilo, že s kapelou MESSA treba v doomovom svete určite rátať.

Asi už tušíte, že na tomto Brutale som sa rozhodol dať šancu prevažne menej známym bandám. A nebudem vám klamať – SEPULTURA ani IN FLAMES ma umelecky už nemajú čím zaujať. Aj preto sa rýchlym krokom presúvam k tretiemu pódiu (tzv. Obscure stage), keďže po ôsmich rokoch sa do Josefova vrátili Vikingovia ENSLAVED. Nórski blackeri naďalej idú svojou progresívnou cestou a nech postavia akýkoľvek set, vždy majú z čoho vyberať. Na úvod dostala priestor aktuálna tvorba z posledných dvoch dosiek, aby jej autori následne prešli ďalej do minulosti a cez "Havenless" sa dopracovali až k prastarej "Allfǫðr Oðinn". Grutleho škrek znel vskutku mimoriadne, dobre zapasovalo aj zapojenie čistého spevu. K súhre gitár s klávesami nemám najmenšie výhrady. Ivar Bjørnson má okola seba šikovných spoluhráčov a preto si nemusí lámať hlavu nad sólami.

Vraciame sa na hlavnú plochu, no zostávame hlboko v blackových vodách. Švédski temniaci WATAIN sa v našich končinách objavujú zriedkavo, pritom ich vystúpenia sú vždy pastvou pre oči. Scéna bola pripravená a luxusne vyzdobená lebkami, obrátenými krížmi i rozličnými sviečkami. Pekelnú omšu moderoval frontman Erik Danielsson, ktorý svoje litánie odškriekal bez zaváhania. Medzi skladbami sa odhodlal na pár zvláštnych preslovov, no najmä nevynechal oblievanie krvou, ktorá bola v nádobe v tvare lebky. Škoda len dosť podivného zvuku, gitary boli príliš utopené, akoby zvukár zapol len výšky. Kapela zachraňovala situáciu vhodne zvoleným setlistom, v ktorom sa striedali rýchle naklepané skladby (za všetky spomeniem "Legions of The Black Light") s pomalšími, no o to viac atmosférickými (napríklad Serimosa). Finálne pocity mám dosť zmiešané – WATAIN odslúžili veľkolepú satanskú omšu, ale žiaľ s nedôstojným zvukom.
 

Presúvam sa o pár metrov ďalej pred Marshall stage, kde sa o slovo hlási francúzsky darksynthový projekt CARPENTER BRUT. Uznávam, že výrazné syntezátorové plochy majú niečo do seba. Ich autor Franck Hueso si k tomu na pomoc prizval bubeníka a gitaristu z prog-metalových HACRIDE, z ich spoločného výsledku som sa však príliš neposral. Väčšinou mi to znelo ako podmaz k starým videohrám a nezmenila to ani vydarená coververzia disko-hitu "Maniac". Nemám nič proti elektronickej hudbe a kľudne môžem polemizovať o súčasnom trende, prečo organizátori Brutalu dávajú tomuto žánru priestor v tak lukratívnom čase, navyše na hlavnom pódiu. S týmito myšlienkami opúšťam centrum diania a po zvyšok noci si doprajem už len spánok.

Pokračovanie nabudúce…

TEXT: Marek "Fajo" Falat  /  Martin Mayer
FOTO: Martin Mayer