Ak by sme nerátali nedávno ukončenú odmlku, tak táto partia gréckych mystikov by mohla so svojou kapelou osláviť plnoletosť. Prešli veľmi zaujímavým vývojom a nikdy sa nebáli zaexperimentovať, pričom sa väčšinou stretli aj v týchto prípadoch s pozitívnou odozvou svojich fanúšikov.  Svojich „oddaných“ majú určite aj na Slovensku, kam zavítajú ako hosť v rámci výročného turné Vader už o pár mesiacov. Ich nový album „Communion“ je horúcou a mimoriadne kvalitnou novinkou. Bol určite správny čas na jeden telefonát s gitaristom Septicflesh Sotirisom.

Na začiatok by som sa ťa chcel spýtať na dôvod, ktorý vás pred pár rokmi viedol k rozpusteniu kapely?
Tak tých dôvodov bolo viac. Kapele sa postavilo do cesty viacero prekážok. Boli sme frustrovaní a unavení. Náš vtedajší label mal množstvo právnych aj finančných problémov. Ďalšou vecou bolo, že názory jednotlivých členov na ich budúcnosť sa rôznili. Chris sa chcel sústrediť na svoje štúdium klasickej hudby, pendloval neustále medzi Anglickom a Gréckom a tiež sa venoval práci tvorcu hudby do videohier. Seth sa chcel venovať maľovaniu a tvorbe artworkov pre iné kapely. A navyše chcel aj stvoriť nejaký projekt, ktorý by znel úplne odlišne od toho, čomu sa venujeme my. Všetko toto viedlo k nášmu rozhodnutiu, a to nechať kapelu rozpadnúť sa. 

No a čo sa zmenilo, že ste sa rozhodli dať sa znovu dokopy?
V prvom rade sme sa zmenili my. Vraví sa, že čas dokáže liečiť a platilo to stopercentne. Uplynula nejaká doba, počas ktorej členovia kapely dosiahli, čo si zaumienili a nepociťovali žiaden tlak. Seth vytvoril množstvo obalov, napríklad pre Paradise Lost, Exodus, nedávno dokončil cover pre nadchádzajúci album Moonspell. Vybudoval si slušnú kariéru v oblasti výtvarného umenia. Chrisovi sa zase podarilo získať dobrú reputáciu v rámci klasickej hudby. No a po niekoľkých rokoch sme začali v našich dušiach cítiť prázdne miesto, ktoré sme nemohli vyplniť bočnými projektmi. Tak sme začali znova dávať dokopy. Sprvu sme chceli len zahrať nejaký spoločný koncert ako kapela, pričom to malo byť niečo ako naše záverečné vystúpenie pre fanúšikov. Ale časom, keď sme sa k tomu približovali, sme začali pociťovať, že to čo potrebujeme je byť opäť v Septicflesh a tvoriť túto, tak špecifickú hudbu.

Stále hovoríš len o Chrisovi a Sethovi. Čo si robil ty počas odmlky Septicflesh?
Ja som bol absolútne mimo hudobného priemyslu, keďže som bol sklamaný, kvôli udalostiam ktoré nás postretli v Septicflesh. Zo začiatku som nemal chuť hrať v žiadnej kapele. Na druhej strane, takáto hudba preteká mojimi žilami, takže som ďalej skladal, spieval a písal texty. Len pre moje potešenie. Po takých troch, štyroch rokoch mi prišlo škoda neukázať tento materiál širšiemu publiku. Už som mal pripravený projekt, ktorý som pomenoval Aenaos. Krátko na to ma kontaktovali chlapci a keď som videl, že aj Chris aj Seth majú skutočne záujem sústrediť sa Septicflesh, tak som sa rozhodol odložiť to. Mali sme dlhé diskusie o tom, aké sú naše hudobné zámery, zisťovali sme či sme na jednej vlne, aby sme dali ľuďom niečo ozajstné a nielen „obyčajný“ reunion. No a keď sme začali skladať a prezentovať nápady jeden druhému, bolo vidieť ten entuziazmus, ktorý v nás bol. Takže už nebolo cesty späť. Bolo nám jasné, že chceme obnoviť Septicflesh, čo ma naozaj potešilo, lebo odkedy sme sa rozpadli necítil som sa nikdy plne šťastný.

Kým prejdeme k novému albumu, musím sa ťa spýtať, prečo bolo nutné pozmeniť názov kapely a odstrániť medzeru medzi slovami septic a flesh?
Asi preto, že máme radi tak trochu strelené veci (smiech). Mne sa v skutočnosti veľmi nepáči znenie nášho názvu. Snažil som sa ho už viackrát zmeniť, ale nebolo to možné, lebo tento názov k nám už prischol a je to niečo ako naša značka, podľa ktorej fans vedia, o čo ide. Tak keď sme chceli prezentovať náš reunion, dali sme rovnako slová tvoriace meno kapely dokopy. Svoju úlohu zohral aj vizuálny aspekt, teda to ako to vyzerá – je to niečo úplne iné. Keď sa pozrieš na ostatného albumu Paradise Lost, všimneš si, že ich názov je tiež spojený do jedného slova. Ale málokto to postrehol.

Opäť ste nahrávali v štúdiu Fredman s Fredrikom Norströmom. Prečo? Neuvažovali ste nad zmenou?
Chceli sme mať silnú pôdu pod nohami. Takto sme vedeli, že produkcia bude fakt dobrá. A vedeli sme, že keď si vyberieme Fredman, bude to dobrý začiatok a nebudeme musieť rozmýšľať nad tým, či bude zvuk albumu dobrý alebo zlý. Chceli sme sa stopercente sústrediť na skladanie a na piesne samotné. Taktiež sme chceli byť v štúdiu, ktoré nám poskytne domovskú atmosféru v ktorej by sme mohli voľne vyjadrovať naše nápady. Fredrika už poznáme veľmi dlhú dobu a on pozná nás. Vie, aké znenie Septicflesh potrebujú, čo je vidieť aj na „Communion“, ktorý má podľa mňa najlepší sound zo všetkých našich albumov.

Jedným z rozdielov medzi „Communion“ a predchádzajúcou doskou „Sumerian Daemons“ je návrat tvojho čistého spevu do hudby. Prečo si teda opäť začal spievať v Septicflesh a prečo si vynechal vokály na minulom albume?
Považujeme môj vokál za ďalší nástroj, za ďalšiu zbraň, ktorú máme k dispozícii. Ale nikdy naše zbrane nepoužívame bez toho, aby sme na to mali dobrý dôvod. Pri „Sumerian Daemons“ som mal pocit, že nie som schopný posunúť piesne svojím spevom niekam vyššie, keďže tie boli skutočne plné samy o sebe a bolo vhodnejšie ponechať Spirosove brutálne vokály v popredí. Nápad použiť môj spev na „Communion“ prišiel vlastne od nášho nového bubeníka Fotisa. Keď Seth prišiel zo základným nápadom piesne „Anubis“ a všetci sme sa k nemu vyjadrovali, Fotis povedal: „Táto je pasáž je ako stvorená pre tvoj spev.“ A ja som si povedal: „Prečo nie?“ (smiech). Skúsil som tam vložiť nejaké melódie, no a keď som ich odprezentoval ostatným, boli nadšení. Myslím, že tieto vokály pridali piesni „epické“ vyvrcholenie. No a potom som začal skúmať, do ktorých pasáží by som ešte mohol vložiť svoj spev, samozrejme nie vo veľkom množstve, keďže nie som hlavný spevák, no na „Communion“, ktorý je atmosférickejší ako „Sumerian Daemons“, som mal viac priestoru na takúto formu mojej realizácie.

Mali ste s „Communion“ nejaký špeciálny cieľ, ktorý ste chceli dosiahnuť?
Určite. Nechceli sme len hrať ako Septicflesh doteraz, chceli sme vziať našu doterajšiu tvorbu a preniesť ju do novej doby. Skúsili sme nové veci v rytmickej sekcii, náš nový člen pridal našej hudbe na technickosti, čo je počuť v piesňach ako „Babel’s Gate“, kde si môžeš všimnúť ako sme postúpili dopredu, čo sa agresivity i techniky týka. Taktiež sme využili plnú silu celého zboru a orchestra. Vždy sme v hudbe mali prvky klasickej hudby, no menil sa spôsob, akým sme ich vkladali do piesní. Zo začiatku sme využívali iba klávesy, neskôr sme používali sample, čím sme sa viac priblížili k prirodzenému zvuku. Potom sme mali na albume niekoľko klasických nástrojov a ženské vokály. Ale orchester je na „Communion“ veľmi silný element. Nie je to slabý zvuk jedných huslí. Je to niečo masívne a dobre sa to kĺbi s hustým gitarovým zvukom, takže počúvaš niečo komplexné, nie len rôznorodé pasáže pozliepané dokopy.

Orchestrálne pasáže boli nahraté pražským orchestrom. Ako ste sa dostali ku spolupráci s týmto hudobným telesom?
Bola veľmi jednoduchá, keďže Chris s ním spolupracoval už na svojich projektoch a vlastných kompozíciách klasickej hudby. Chris sa za posledné roky venoval najmä klasike a bol plne pripravený na to, aby napísal pasáže pre celý orchester. Takže sme neurobili to, čo niektoré kapely a nemuseli sme nechať takéto party napísať niekomu inému. Každá nota na albume je zložená členmi Septicflesh. Chceli sme prezentovať len naše nápady. A vybrali sme si konkrétny zbor a konkrétny orchester aj preto, že majú skúsenosti s nahrávaním hudby pre soundtracky. Boli teda schopní rýchlo absorbovať naše nápady, boli precízni y v hraní, bez problémov sa prispôsobili našim ostrým riffom aj zmenám tempa. 

A ako je to so skladaním týchto partov? Aj so skladaním piesní všeobecne?
Tak v prvom rade musím zdôrazniť, že v Septicflesh sú štyria skladatelia. Dokonca aj Fotis sa podieľal na hudbe, nielen na bicích. Je chyba považovať za hlavných skladateľov mňa a Chrisa. My len máme ten klasický teoretický background. Mojím prvým nástrojom boli husle. Môj spôsob skladania je teda špecifický, keďže je pre mňa ťažké chytiť do rúk gitaru a skladať. Väčšinou sa sústredím na nejaký obraz, alebo na nejakú náladu a nosím melódie v hlave. Pri ich zapisovaní potom používam noty. Myslím, že Chris pracuje podobne, len je skúsenejší v orchestráciách. Na proti tomu Seth skladá na gitare a experimentuje hlavne s rytmami, čo vyplýva aj z toho, že je basák. Taktiež má neustále v hlave znenie svojich vokálov a vie, ako stvoriť skutočne brutálne riffy. Máme teda každý svoj postoj k tvorbe, čo sa ešte viac komplikuje, keďže každý z nás má právo vyjadriť na piesne svoje názory a pripomienky. Nie je to o tom, že niečo zložím a poviem: „Na, tu máte, hrajte!“ (smiech) Predvedieme si navzájom svoje piesne, dáme preč, niečo čo sa nezdá všetkým, prípadne ak piesni niečo chýba tak to pridáme, alebo zdôrazníme niečo, čo nie je dostatočne v popredí a podobne. Často meníme formu piesní, kým sa dostaneme k ich finálnej podobe. Pri počúvaní „Communion“ zistíš, že piesne sú o niečo kratšie, keďže sme sa chceli sústrediť na konkrétne nápady a nie byť rozháraní. 

Pieseň, ktorá neobsahuje orchestrálne pasáže, je posledný kúsok „Narcissus“. Prečo ste tento song spravili odlišný od ostatných?
Mylsím, že je to najklasickejší song na albume. Zložil som ho ja a myslím, že by sa pokojne mohol nachádzať aj na „Esoptron“, ale je to stopercentná pieseň Septicflesh, vytvára presne našu špecifickú atmosféru. A o to nám ide, mať na albumoch piesne, ktoré sú plné emócií a ktoré poslucháčovi niečo dajú. Nelimitujeme sa tým, že nejaká pieseň je iná ako ostatné. Ak je dobrá, ide na album a hotovo. Aj preto sú niekedy ľudia prekvapení, keď počujú skutočne odlišné piesne na našich albumoch. Nájdu tam temné, bombastické songy, ale aj omnoho melodickejšie kúsky. A toto hranie sa s rozmanitosťou v hudbe je súčasťou našej hudobnej osobnosti. 

Si odjakživa textárom Septicflesh. Chcel by som sa ťa preto spýtať, či sú jednotlivé piesne na „Communion“ z hľadiska lyriky nejako prepojené?
Určite nie je na albume jediný koncept. Zaoberajú sa viacerými témami. Ale keďže som mal toľko rokov na písanie na textov, je prirodzené, že sa dotýkajú rôznych oblastí. A tiež sa vždy snažím, aby bol text v súhre s hudobným podkladom. Takže vždy prispôsobujeme text hudbe alebo naopak.

Ako si spomínal, máte v hudbe množstvo symfonických prvkov. Neuvažovali ste nad tým, že by ste odohrali koncert s celým chórom, alebo orchestrom?
Toto je niečo, čo máme naozaj v úmysle, ale samozrejme uskutočníme to len v špeciálnej príležitosti. Určite sa to nebude stávať pravidelne, keďže nie sme takí bohatí (smiech) a nemôžeme so sebou na turné brávať sto muzikantov. Ale je to niečo, čo veľmi chceme urobiť ako špeciálnu show, ktorá by bola umeleckejšia a teatrálnejšia ako obyčajný koncert. Dúfam, že budeme mať šancu niečo takéto pripraviť.

Poslednými dvomi otázkami by som chcel zablúdiť do úplne iných tém. Pochádzate z pre nás dosť exotickej krajiny a preto by som sa ťa chcel spýtať v čom ty vidíš špecifiká tvojej domoviny. Predsa len si hudobník, precestoval si toho dosť, môžeš to posúdiť.
V prvom rade máme úplne iný postoj ku bežnému každodennému životu. Dá sa povedať, že nie sme veľmi zaťažení na prácu (smiech). Je veľa európskych krajín, kde ľudia hlavne pracujú a nevedia ako si užívať život, naproti tomu väčšina Grékov si ho užíva naplno. Samozrejme nám z toho vyplývajú aj určité problémy a to najmä to, že nie sme dobrí v organizovaní vecí a v práci. A aj to je jeden z dôvodov, prečo Grécko stratilo svoju pôvodnú slávu a nemá v súčasnosti veľmi čo ukázať. Myslím, že sa u nás nachádzajú skvelí ľudia, ktorí môžu niečo dosiahnuť, len si to žiada väčšie snaženie.

No a na záver by ma zaujímalo aký je tvoj názor a postoj na sťahovanie hudby z internetu. A ako veľmi to podľa teba ovplyvňuje kapelu takého štýlového zamerania, ako je Septicflesh?
Tak je to niečo, čo je výrazne odlišné od minulosti. Už mi množstvo ľudí gratulovalo k novému albumu a on pri tom ešte nevyšiel (smiech) (pozn. aut.: rozhovor robený štyri dni pred oficiálnym dátumom vydania). Sťahovanie určite nie je nič dobré pre vydavateľské firmy, ktoré takto strácajú veľa ziskov, ale vďaka nemu je jednoduchšie propagovať hudbu, keďže si ju môže každý ľahko vypočuť. Ak však niekto chce skutočne podporiť kapelu, musí si kúpiť jej album. Myslím, že je v pohode, ak si niekto stiahne mp3, vypočuje si ich; ak sa mu nepáčia, neurobí nič, ale ak sa mu tie piesne pozdávajú, mal by si ich kúpiť. Týmto vlastne dáva kapele určitý hlas, čo je dôležité, keďže hudobný priemysel funguje tiež len na základe predajnosti. Labely vydajú tie kapely, ktoré môžu dobre predať. Tie, ktoré sa nepredávajú, nie sú pre firmy zaujímavé. Takže podľa mňa sú aj tí, ktorí sťahujú, zodpovední za to, že sa hudobnému priemyslu už tak nedarí a sčasti aj za úpadok kvality kapiel.