Kedysi som od svätojurského komanda počul nejaké jeho grindové veci, vrátane albumu vydaného vo Švédsku. Čadský spôsob grind coru ma nejako extra neuchvátil, miestami mi prišiel ako improvizovaný bordel, tak som to ako poslucháč na pár rokov „uložil k ľadu“. Oni, naopak, rozhodne nespali a preto bola „Rabovačka“ z albumu „Psia krv“ pre mňa novým zážitkom a o ČAD som sa opäť začal zaujímať. Dva roky stará placka „Súkromná vojna“ mimoriadne zabodovala nielen na Slovensku, ale i v Česku, a to celým spektrom poslucháčov tvrdej hudby – metalisti, hardcoráci i punkáči sa všeobecne zhodli na tom, že ČAD áno. A to je úkaz, ktorý si v modernej dobe ani nepamätám, v podstate možno povedať, že tu vznikol v dobrom slove metalový mainstream, ktorý inak na Slovensku vlastne ani nemáme, čo ani nie je zlé, aspoň na rozdiel od západných susedov slovenská tvrdá hudba menej trpí agro nákazou. Trochu prestrelene sa dá povedať, že aktuálna tvár ČADu vracia slovenskú (lebo po slovensky spievanú) tvrdú hudbu do čias, kedy TUBLATANKA bola kapelou zaujímavou pre fanúšikov metalu, s tým, že oba spolky majú spoločný možno tak MOTÖRHEAD (spomeňte si na „Skúsime to cez vesmír“) a inak je tam hneď niekoľko rozdielov, pričom vekový je tu podružný. ČAD je oveľa tvrdší, agresívnejší, papuľnatejší, neberie si servítku a výborne sa baví, keď veci pomenúva pravými a nevyberanými menami. Odhadujem, že práve slovenčina a skvelá práca s jazykom vo v podstate jednoduchých rýmovačkách Pištovi a jeho družine nahrnula toľko fanúšikov – nemusia nič lúštiť, študovať v booklete, nebodaj čumieť do slovníka, naopak, hlas kapely im to natvrdo a zrozumiteľne vykričí a zareve rovno do ksichtu, hneď sa môžu začať stotožňovať. A je s čím – ČAD sa nepotrebujú profilovať ako nejaká desne politická kapela s „tým správnym“ názorom, väčšina trefných textov vychádza z takej normálnej ľudskej nasr...denosti a zdravého sedliackeho rozumu, ktorý problém pomenuje a ponadáva naň aj s riadnou dávkou drsného humoru. 

O tom, že si autor textov si nič nevycucal z prsta, sa presvedčíte najneskôr vtedy, keď sa v slovenskom zelovoci budete idealisticky dožadovať slovenského cesnaku. V ďalších textoch sa dočkáme svojskej oslavy undergroundu a nechýba ani exkurz do histórie, skrátka ČAD, na aký sme zvyknutí. Pokiaľ ide o hudobný podklad, od „Súkromnej vojny“ sa to nejako ďaleko neposúva, kto má ČAD rád pre ich agresívny, chytľavý, skočný a do pitu stvorený metalový crust s nejakými tými grind, HC a punkovými momentmi, bude spokojný. Menšou novinkou je niekoľko temných, valivých „neurotických“ pasáží, a výborným korením je sólo, odpálené v „Sklenenej veži“. Hudba veľmi dobrá, zvuk ešte lepší – o nahrávku zo štúdia Shaark sa postarali v Mana Studios na Floride, a výsledkom je drvivé znenie, ktoré vzbudzuje rešpekt. Najlepšia po slovensky spievajúca kapela prehovorila opäť hlasno, a verím, že posledné slovo z jej strany tak skoro nepadne.