Niektoré albumy už svojím názvom vedia povedať, čo človeka pri ich počúvaní očakáva. Novinka od THE DILLINGER ESCAPE PLAN patrí sčasti k nim. Táto parta zaoceánskych šialencov na Ire Works totiž skutočne spútala toľko hnevu a zlosti (ire = hnev), že to pre mnohých bude veľmi ťažké sústo na prehryznutie. Myslím si však, že názov by potreboval ešte doplniť o iné slová, keďže to, čo na albume nájdeme, je hudba, ktorá má neuveriteľné množstvo dimenzií, prvkov a nálad, že hovoriť v jej prípade len o jedovatosti je krátkozraké.

Poďme ju teda trocha rozobrať. Úvod je skutočne plný agresivity a zbesilosti – proste klasický DEP – všetko sa na vás rúti – gitary sekajú a režú, čo to dá, a to bez toho, aby ste v nich objavili veľa záchytných bodov a teda sa musíte pekelne sústrediť, aby ste pochytili všetko, čo sa v songoch deje. Môžem teda povedať, že tvrdé a ostré momenty sú ešte tvrdšie a extrémnejšie ako na predchádzajúcom albume Miss Machine. Nový bubeník Gil Sharone nahradil svojho „nenahraditeľného“ predchodcu bez akýchkoľvek problémov. Jeho hra je úžasná a povedal by som, že má ešte podstatne väčší cit v hre ako Chris Pennie. Ku celému tomu šialenstvu sa však silnejšie pridávajú elementy, ktoré predtým boli viac utláčané a tentokrát dokonca mám pocit, že prevažujú. Sú to najmä pomalšie a jemnejšie momenty, elektronika a silnejšie jazzové vplyvy. Elektronické momenty sú jediná vec, ktorá mi občas vadí. Konkrétne v piesňach „Sick on Sunday“ a „When acting as a wave“, kde mi vyslovene narúšajú počúvanie, lebo sú proste mimo môjho vkusu a sú mi nepríjemné. Niektoré sample sú však veľmi dobré a hlavne dobre použité, takže sa dá konštatovať, že všetko je v absolútnom poriadku. Pretože úžasné technické momenty fakt nemajú chybu, ale hlavne kvôli ďalším prvkom, ktoré neuveriteľne rozširujú rôznorodosť tohto dielka. Sú nimi spomínané jazzové vsuvky, či celé pasáže a v podstate i pieseň („Mouth of Ghosts“) a pokojnejšie momenty, ktoré pridávajú piesňam vynikajúcu náladu, či už v groovovejšej „Black Bubblegum“, „rock’n’rollovej“ „Milk Lizard“, alebo nástojčivej, no stále mäkšej „Dead as History“. Tieto súčasti súčasných DEP im dodávajú určite i možnosť dosiahnuť širšie (no stále alternatívne) publikum. Všetky tváre kapela najlepšie ukazuje v geniálnej kompozícii „Horse Hunter“.

Teší ma i to, že keďže to nie sú trendári, ale vždy boli tí, ktorí trendy tvoria – vyhli sa, aj napriek hojnému využívaniu čistých vokálov a precítených pasáží Emu! Či to je najlepší album v histórii skupiny, povedať neviem, keďže mojou srdcovkou je Calculating Infinity a vlastne všetky nahrávky sú veľmi rozdielne, rôznorodé a majú vysokú kvalitu. Môžem však povedať, že je v mojich očiach lepší ako predchádzajúci Miss Machine a je to určite jeden z najlepších albumov roka.