Myslím, že každého fanúšika prog-rockovej muziky muselo neskutočne nabudiť už len oznámenie, že Transatlantic pripravujú ďalší album, pretože v celej ich diskografii, ja osobne, nenachádzam žiadny slabší článok a dá sa povedať, že som si bol skoro istý, že nám opäť prinesú perfektný materiál. Nový album ma ale prekvapil v podstate ešte pred prvým pustením, a to hlavne tým, že sa na ňom nachádzajú 2 epické kúsky, Into The Blue a Kaleidoscope, čo teda vôbec nebýva zvykom, a to ani pri skupinách, kde dlhé piesne v podstate tvoria nosnú časť ich albumov. 
Album teda otvára už vyššie spomínaná Into The blue. Po krásnom symfonickom úvode, ktorý je takým introm do celého albumu sa nám páni Portnoy, Morse, Stolt, Trewavas predvádzajú v typickom Transatlantic-kom znení, perfektné rytmické pasáže, ktoré sú striedané heavy bassovo-klávesovými doprovodmi nám jasne dávajú najavo, s kým máme dočinenia. Úvodná skladba je naozaj perfektnou ukážkou všetkého, čo nám kapela doteraz priniesla, môžeme v nej nájsť prekrásne melodické pasáže, gitarové vyhrávky a samozrejmosťou je už Nealov osobitný precítený spev, ktorý je akýmsi jasným znakom a súčasťou ich hudby. Daniel Gildenlow dodáva piesni osobitý ráz a pre mňa je to naozaj jeden z vrcholov albumu, možno aj celej tvorby. Po pomerne náročnej prvej skladbe prichádza uvoľnenie v podobe kúsku Shine. Na moje pomery trochu jednoduchšia, ľahko počúvateľná a zapamätateľná vec, pri tejto superformácii. Samozrejme, aj tu môžeme nájsť krásne melódie, na čele s Morse-ovým spevom, krásnym refrénom a gitarovým sólom, ktoré do skladby perfektne zapadá. Je to taká oddychovka pred tým, čo nám kapela ďalej ponúkne. Black As The Sky mňa osobne veľmi milo prekvapila. Klávesový melodický úvod, po ktorom nasleduje typický refrén ukončuje prvú polovicu skladby. Tu sa línia otáča a nasleduje naozaj úžasná inštrumentálna časť, v ktorej každý z muzikantov ukazuje svoj neskutočný potenciál. Táto časť je typickou ukážkou toho, že na to, aby ste ukázali množstvo rozličných polôh, rytmov v jednej skladbe, nepotrebujete 25 minút. Skladba končí opäť krásnym, chytľavým refrénom, ktorým skladba začínala. Po nej nasleduje balada Beyond The Sun. Dá sa povedať, také sólo Neala Morsa, doplnené Chrisom Carmichaelom, veľmi precítená a jemná vec, ktorá naozaj pohladí na duši a pripraví nás na veľkolepý záver, v podobe kúsku Kaleidoscope. Skladbu otvára perfektná inštrumentálna pasáž. Je krásnou ukážkou toho, čím sa Transatlantic naozaj stali akousi, povedzme, ikonou žánru. Nájdeme v nej perfektné klávesové soundy, basová línia naozaj šliape po celú dobu, takiež prvky Pink Floyd, jazzu, musia každému okamžite udrieť do uší. Samozrejmosťou sú aj tmavšie nálady, pasáže, ktoré sú ale okamžite striedané ľahšími, optimistickejšími náladami. Nealov spev mi miestami príde, ako keby sa vrátil v čase, možno nikde do 80-tych rokov, takých pop-rockových polôh, čo ale skladbe neskutočne pristane. Skladbu uzatvára famózne gitarové sólo, vhodne vystavané, gradujúce, ktoré dáva veľmi peknú bodku za celým dielom. Kaleidoscope je opäť ďalšia ukážka hudobného majstrovstva tejto partie. 
Transatlantic je naozaj skupinou, pri ktorej som si skoro istý, že s každým ďalším materiálom nám prinesú opäť materiál, ktorý nás poteší, donúti zamyslieť sa a potvrdí nám, že tento štýl, tento druh umenia má naozaj zmysel. Na albume nájdeme naozaj všetko, čo od Transatlantic očakávame a čím sa stali takí unikátni a špecifickí. Prekrásne dlhé pasáže, melodické miesta, ťažké inštrumentálne výkony, ale v neposlednom rade aj kratšie, ľahšie počúvateľné kúsky. Pre mňa, naozaj, prekrásna ukážka robenia hudby a pre každého, kto je vyznávačom tohto štýlu, je povinnosťou si tento album aspoň raz vypočuť, rovnako, ako všetky predchádzajúce.